siazikova.petra.blog.sk

Polovica októbra 2011 niekde v Bratislave.

Kocúrik sa ponevieral v zbernom dvore už niekoľko týždňov. Prišiel chladnejší čas, keď zima začala pomaly klopať na dvere. Zrazu prišiel za ním anjel a riekol:
“ Dnes o 15:30 musíš odtiaľto vyjsť na ulicu a prejsť cez cestu. Budeš sa mať omnoho lepšie ako teraz.“
Kocúrik nechápavo zaklipkal veľkými očkami a udivene sa pozeral na astrálnu bytosť:
“ A čo ma čaká?“
„Budeš bývať ďaleko odtiaľto, ale budeš sa mať veľmi dobre.“
Kocúrik sa zhrozene pozrel na anjela:
“ Ja som z Bratislavy a Bratislavčania zvyčajne nechodia do iných slovenských miest.“
Anjel zvraštil obočie a kocúrik pokračoval:
“ Veď oni niekedy nechodia ani do tých zahraničných…“
Anjel sa chytil za hlavu.
Kocúrika však viac zaujalo, že sa môže mať lepšie ako teraz, preto sa spýtal:
“ Kde to budem bývať?“
Anjel mal opäť vľúdny výraz a odpovedal:
„V Novej Dubnici.“
„Veď to znie ako riadny zapadákov.“
Anjel sa už nenechal vyviesť z miery:
„Budeš bývať vo vnútri. Nebudeš chodiť von, tak by ti to malo byť jedno.“
Kocúrik sa poobzeral okolo seba a videl tú bezútešnú situáciu. Zrazu ho striaslo v jeho jemnom kožúšku. Uvedomil si, že je hladný. Mama mu dávala ešte mlieko, avšak pred pár dňami záhadne zmizla.
„Hovoril si, že o 15:30 mám vyjsť zo zberného dvora na ulicu?“
„Presne tak,“ ubezpečil ho anjel.
„Veď to sa už blíži. Už idem.“
Kocúrik sa rozbehol a anjel zakričal:
„Počkaj! Ešte ti musím niečo povedať! Je to tam nebezpečné…“ Posledné slová zanikali a kocúrik ho aj tak nepočul.

Zrazu sa zľakol, lebo keď vybehol zo zberného dvora, tak videl veľa ľudí, ktorí niekam nevšímavo kráčali a náhlili sa. No ale najviac zľakaný bol z hluku áut, ktorých bolo strašne veľa. Autá už síce videl, ale nie takto veľa a pokope. V mysli sa mu zjavila veta, ktorú mu povedal anjel v úvode ich rozhovoru, ako za ním prišiel a až teraz si uvedomoval, že to také jednoduché nebude. „Musíš prejsť cez cestu,“ to mu povedal anjel.  Ale ako? Pýtal sa sám seba kocúrik. Išlo auto za autom.  Nebol si celkom istý, ale pod kolesami auta zahynuli aj jeho súrodenci. Avšak predsa len vstúpil pomaly na vozovku a bol prikrčený pri kraji. Ešte sa pri ňom pristavil veľký kamión, ktorý ale za pár sekúnd pokračoval ďalej v ceste.
Kocúrik si všimol, že sa smerom k nemu beží cez cestu mladá žena. Naklonila sa k nemu a chcela ho chytiť. Veľmi sa zľakol, ale našťastie sa vrátil späť na chodník. Išla stále za ním, tak sa skryl za bilbord. Prihovárala sa mu a naozaj nič iné na jedenie pri sebe nemala, len suchý rožok. Kocúrik sa nechal zlákať, avšak keď si pričuchol a zistil, že to nie je mäso, tak si nič nedal. Vo chvíľke nepozornosti ho žena chytila a dala do batôžka. Následne spolu cestovali do Novej Dubnice. V jeho novom a skutočnom domove ho pomenovali Macko…

Príbeh o kocúrovi Mackovi je napísaný na základe skutočných udalostí. Ilustruje stovky prípadov opustených alebo týraných zvierat, ktoré sa denne (!) stávajú „len“ na Slovensku. A to je zarážajúce na tom, že sme malá krajina a v chudobnejších štátoch býva tyrania a problematika opustených zvierat omnoho horšia.

O tom, či Macko pochádza naozaj zo zberného dvora, pri ktorom som ho našla naisto neviem. Teoreticky ho mohol niekto vyhodiť počas jazdy autom. Mal obrovské šťastie, pretože ostatné zvieratá v jeho situácii končia omnoho horšie. Niekedy sa o osudoch opustených alebo týraných zvieratách nikto nedozvie.

Prečo som do príbehu zakomponovala anjela? Pretože pri Mackovi, keď sa blížil na rušnú cestu, si predstavujem, že stál anjel strážny. A vlastne aj pri mne, keď som sa rozbehla za ním. Stačili sekundy a Macko by už nemusel byť alebo by skončil s ťažkými zraneniami pod kolesami auta. Ak aj niekto neverí na anjelov, tak ja rozhodne zas neverím na náhody a preto neviem, ako lepšie by som to zakomponovala do tohto krátkeho príbehu.

Snáď mi čitatelia odpustia môj sarkazmus v dialógu, v ktorom som zľahka predostrela dlhodobú problematiku ohľadom toho, že prevažne všetko sa sústreďuje do nášho hlavného mesta a zvyšok Slovenska akoby neexistoval. Nechcela som tým určite uraziť Bratislavčanov a vlastne ani svoje rodisko (Nová Dubnica). Tu sa však opieram o to, že v ostatných kútoch Slovenska existujú medzi susediacimi mestami žabo-myšie vojny, niekedy povýšeneckosť alebo nadradenosť obyvateľov „významnejších“ miest voči tým ostatným. Preto sa potom pýtam: „Existuje na Slovensku lokálpatriotizmus v zmysle, že mám rád svoje mesto, ale neznášam všetky ostatné?“
Popravde, ja skôr patrím medzi tých, ktorým je úplne jedno, kto odkiaľ pochádza a už vôbec ich nechcem podľa ich pôvodu škatuľkovať. Sama cestujem do rôznych miest a mám kamarátov v rozličných kútoch Slovenska.
Ešte smiešnejšie mi príde, že v niektorých väčších mestách sa odsudzujú ľudia na základe toho, z ktorej štvrte pochádzajú. A v tomto má môj smiech trpkú príchuť, lebo fakt tomu nechápem.

A na záver sa ešte vrátim k posolstvu ochrany zvierat. Zvieraťu je jedno, kde býva. Najdôležitejšie pre neho je, aby sa malo dobre. Z tohto by si mohli brať príklad aj ľudia.

Macko už doma v bezpečí.

Macko (vľavo) a Vilko, ktorý bol nájdený v uliciach Trenčína.